Děti Bezejmenné – překlad (slovensky) – I. část

Milí kamarádi, poslední týden před prvním nášupem z War of the Spark (Pax East) věnujeme jednomu tématu. Bude jím miniromán Děti Bezejmenné od Brandona Sandersona. Přinášíme vám první dvě části slovenského překladu od Erika Zitta, nedočkaví se v týdnu mohou těšit na kratší, ale kompletní shrnutí. Protože s Davrielem se určitě uvidíme.

 

 

 

 

DĚTI BEZEJMENNÉ

Brandon Sanderson

Překlad do slovenštiny: Erik Zitto

Časť prvá

Prológ

Temnota mala dva druhy a Tacenda sa toho druhého bála viac ako toho prvého.

Tým prvým druhom bola obvyklá temnota. Temnota v tieňoch, kam sa svetlo nedokázalo dostať. Temnota v čiastočne pootvorenej skrini alebo v chatrči neďaleko lesa. Tou prvou bola temnota súmraku, ktorá sa plížila do domovov pri prćhode noci ako nevítaný návštevník, ktorého musíte vpustiť dnu.

Tento druh temnoty mal svoje nebezpečia, obzvlášť v týchto končinách, kde tiene dýchali a veci z nich zavíjali po nociach. Ale bol tu aj iný druh temnoty – ten, ktorý prichádzal k Tacende každé ráno – toho sa skutočne bála. Jej slepota bola priamo spojená s východom slnka. Keď sa zjavili prvé lúče svetla, jej oči oslepli. Vtedy sa jej zmocnila druhá temnota: čistá, temnota, ktorej sa nedalo ujsť. Navzdory uisteniam od mníchov a rodičov vedela, že ju odtiaľ sleduje niečo strašné.

Jej dvojča, Willia, rozumela. Williino preliatie bolo pravým opakom Tacendinho. Willia videla v svetle, ale v noci bola na tom rovnako ako Tacenda cez deň. Počas celého dňa ani noci nebol čas, kedy by mohli obe vidieť. Tým boli tiež odsúdené, aby si nikdy nemohli pozrieť navzájom do očí.

Ako Tacenda vyrastala, začala skúšať potláčať svoj strach tvorbou a hraním hudby. Povedala si, že keď už nemôže vidieť, môže aspoň počuť. Avšak v čase, keď nevidela, vtedy dokázala o to lepšie vnímať hudbu zeme. Zvuk kameňov pod nohami. Jemné záchvevy smiechu, keď dieťa prechádzalo stredom mesta. Niekedy dokonca dokázala počuť vŕzganie kôry stromov počas rastu – akoby zvuk navíjajúceho sa lana – doprevádzaný nebadateľnými povzdychnutiami listov pri opadávaní listov.

Chcela vidieť slnko. Aspoň raz. Veľká, horiaca guľa, jasnejšia ako mesiac? Dokázala cítiť jeho teplo, takže vedela, že slnko je skutočné, ale aký to musel byť úžasný pohľad vidieť ten jas na oblohe?

Dedinčania sa dozvedeli o prekliatiach dvojičiek a prijali ich. Hovorili o tom ako o dotyku Močiaru. Ako o dobrej veci: znamenalo to, že dvojičky boli poznamenané, požehnané.

Tacenda to nedokázala vnímať ako požehnanie až do prvého dňa, kedy našla svoju skutočnú pieseň. Kým bola ešte dieťa, dedinčania jej kúpili bubienky od potulného obchodníka, takže im mohla spievať počas práce na poliach s prachovŕbou Hovorili, že keď spievala, tak sa temnota spod stromov vytrácala a slnko svietilo jasnejšie. Vedela, že to pochádza z Močiaru. Dar, ktorý prišiel s jej prekliatím slepoty.

Willia tiež hovorila, že v sebe cíti silu. Zvláštnu, ohromujúcu silu. Keď bojovala mečom – hoci mala iba dvanásť rokov – vyrovnala sa aj Barlovi, dedinskému kováčovi.

Willia bola vždy tou divokou. Aspoň cez deň. V noci, keď prišla druhá temnota, tak vždy prišla za Tacendou, chôliaca sa od strachu, ktorý obe dôverne poznali. Počas týchto dlhých nocí jej Tacenda spievala, aby sa nebála, že svetlo sa už nevráti.

Počas jednej takejto noci, krátko po ich trinástych narodeninách, objavila Tacenda inú pieseň. Prišla za ňou vec z lesa, nepríčetne vijúca a driapajúca na dvere. Príšery niekedy prichádzali v noci z lesa, vtrhávali do domov a brali si z nich ľudí. To bolo cenou za bývanie v Samotách. Kraj si žiadal daň v podobe krvi. Dalo sa spraviť iba máločo: zahasprovať dvere a modliť sa podľa presvedčenia k Močiaru alebo k Anjelovi.

Ale tej noci – ako načúvala panike svojej sestry a kvíleniu svojich rodičov – sa vydala Tacenda v ústrety príšere, ktorá vošla dnu. Počula hudbu v praskaní dverí, v ich rozbití, vo víchre v korunách stromov, vo svojom búšení srdca, ktoré to všetko prehlušovalo. Tvorila ústa a začala spievať. Bolo to niečo nové. Pieseň, ktorá príšeru prinútila skučať bolesťou a odísť. Pieseň vzdoru, ochrany, odvrátenia zla.

Nasledujúcu noc prišli dedinčania za ňou, aby zaspievala tú pieseň lesom naokolo. A lesy sa upokojili. Od toho dňa už nič z nich neprišlo. Dedina, ktorá niekedy bývala najmenšou na Samotách, začala prekvitať, ako sa ľudia dozvedali o dvojičkách, ktoré ju chránili. Zúrivá bojovníčka, ktorá vládla mečom cez deň, inokedy tichá speváčka, ktorá dokázala upokojiť noc.

Počas týchto dvoch rokov sa stala dedina výnimočnou. Nikto sa nestratil v noci, žiadne beštie nezavíjali na mesiac. Močiar zoslal ochrankyne na ich ochranu. Nikto si ani nevšimol, keď prišiel nový pán, ktorý si hovoril Pán statku, aby nahradil predchádzajúceho. Hádky medzi pánmi nemali prečo ich poddaných zaujímať. Zdalo sa, že nový Pán zo statku sa stránil spoločnosti, čo bolo oproti starému rozhodne zlepšenie. Aspoň tak si to všetci vykladali.

Ale keď dvojičky dosiahli vek pätnásť rokov, všetko sa pokazilo.

 

Kapitola 1: Tacenda

 

Šeptajúci prišli tesne pred súmrakom a Tacendina pieseň nestačila na ich zastavenie.

Kričala refrén Piesne ochrany, hrajúc pri tom na svojej viole, ktorú dostala od rodičov na štrnáste narodeniny.

Obaja už boli mŕtvi. Pred desiatimi dňami ich zabili zvláštne stvorenia, ktoré teraz zaútočili na dedinu. Tacenda sa len ako-tak spamätávala zo žiaľu, že zobrali so sebou aj Williu. Teraz si prišli pre celú dedinu.

Keďže slnko ešte celkom nezapadlo, nedokázala ich vidieť, ale počula ich navzájom sa prelínajúce hlasy naokolo. Hovorili chrapľavými hlasmi – nezreteľne, nedali sa rozoznať slová – akoby sa pokúšali zničiť jej pieseň.

Začala hrať silnejšie, akoby chcela vytrhnúť všetky tóny zo svojej violy holými prstami, sediaca v strede dediny pri bublajúcej nádrži s vodou. Pieseň mala stačiť. Dva roky stačila na to, aby zastavila všetku hrôzu a všetko zlé. Zdalo sa však, že Šeptajúcich to vôbec neovplyvňuje a naďalej krúžili okolo. Čoskoro sa objavili vydesené ľudské výkriky v hroznom zbore všade naokolo.

Tacenda skúsila spievať hlasnejšie, ale jej hlas sa stával čoraz chrapľavejším. Zakašľala pri nasledujúcom nádychu, trasúc sa, bojujúca o –

Niečo studené sa o ňu obtrelo. Cit v prstoch otupel a v tom momente sa zasekla, uskočila dozadu, držiac si violu pri tele. Všetko naokolo bolo čierne, ale počula vec vedľa seba, ako sa prelínajú tisíce šepotov, ako rýchle listovanie v stránkach kníh, každý z nich akoby šepot mŕtveho.

Potom to odišlo. Ju to nechalo tak. Zvyšok dedinčanov už také šťastie nemal. Pozamykali sa v domoch, kde teraz kričali, modlili sa a prosili o zmilovanie… až kým sa po stupne, jeden po druhom, neodmlčali.

„Tacenda!“ ozval sa hlas neďaleko. „Tacenda! Pomoc!“

„Mirian?“ Tacenda zachrapčala. Odkiaľ prišiel ten zvuk? Tacenda sa zatočila v tme, pričom zhodila stoličku.

„Tacenda!“

Tam! Tacenda sa sa opatrne rozbehla popri okraji nádrže, orientujúc sa len podľa kameňov pod nohami. Potom vybehla do tmy. Túto oblasť poznala veľmi dobre a už to bolo dávno, kedy naposledy zakopla pri prechádzaní po námestí. Ale stále sa nevedela zbaviť toho strachu, čo zacítila, keď sa rozbehla. Temnota ju desila.

Vyjde do tmy a už sa nikdy nevráti? Bude sa naďalej už len potácať v neznámej temnote, bez akéhokoľvek pocitu a dotyku?

Miesto toho sa jej podarilo dobehnúť k stene domu, presne ako očakávala. Dotkla sa parapetu, pričom cítila Mirianine bylinky v kvetináčoch. Jeden z nich neúmyselne zhodila. Rozbil sa na chodníku.

„Mirian!“ zakričala, kým sa podľa dotyku posúvala popri stene. Iné výkriky staále zneli dedinou – niektorí kričali o pomoc, iní panikárili. Dohromady zneli ako búrka, ale každý z nich znel osamotene.

„Mirian? Prečo máš otvorené dvere?“

Vycítila, ako vošla do domu a zakopla o telo. Padla na zem a plakala, stále držiac violu v ruke. Druhou rukou prešla po čipke sukne. Tú jej urobila Mirian vlastnými rukami, kým jej robila spoločnosť po dlhých večeroch. Prešla rukou po ženinej tvári.

Mirian jej ani nie pred hodinou priniesla čaj. A teraz… jej pokožka už stihla vychladnúť a telo stuhnúť.

Tacenda pustila svoju violu a odstrčila sa. Narazila chrbtom do steny. Niečo počula padnúť a rozbiť sa. Vydalo to takmer hudobný zvuk.

Vonku už utíchali aj posledné výkriky.

„Zoberte si mňa!“ kričala Tacenda, popri tom, ako obchádzala dvere. Porezala si ruku na ostrom rohu a zakrvavila si rukáv. „Zoberte si ma tak, ako ste si zobrali moju rodinu!“ vpotácala sa na námestie a ako sa krik a panika postupne vytrácali, začala vnímať iný hlas. Detský.

„Ahren?“ vykríkla. „Si to ty?“

Nie. Prosím, Močiar, vypočuj moju prosbu… Prosím.

„Ahren!“ Utekala za mladučkým, detským hláskom do inej budovy. Dvere boli zamknuté, ale to nedokázalo zastaviť Šeptajúcich. Boli to duchovia alebo geisti nejakého zvláštneho druhu.

Vybrala sa smerom oknu, hmatkajúc naokolo. Išla za zvukom  malej dlane, čo klopkala na okno. „Ahren…“ zašepkala a položila ruku na okno. Prešiel jej po nej chlad.

„Tacenda!“ kričal malý chlapec. Hlas mal zastretý. „Prosím! Už je to tu!“

Nadýchla sa a – cez svoje vzlyky – sa pokúsila zaspievať pieseň. Ale Pieseň ochrany nefungovala. Možno nejaká iná?

„Krásne… krásne jasu slnka plné dni“ skúsila svoju starú pieseň. Tú radostnú, ktorú spievala svojej sestre a dedinčanom, keď boli menšie. „Svetla, na aké nezabudni…“

Cítila, akoby jej slová nevychádzali z úst.. Ako mohla spievať o slnku, ktoré nemohla vidieť? Ako sa mohla pokúšať priniesť radosť, keď všetci naokolo zomierali?

Tá pieseň… Nedokázala si na ňu viac spomenúť.

Ahrenov nárek utíchol, keď sa z budovy ozvalo tupé buchnutie. Ani zvonku sa už neozývali ani len posledné zvuky. Dedina stíchla.

Tacenda sa schúlila pri okne a začula za sebou kroky.

Kroky. Šeptajúci nevydávali žiadne podobné zvuky.

Otočila sa smerom k zvuku a začula šuchot látky od niekoho, kto ju pozoroval.

„Počujem ťa!“ Zakričala na postavu, ktorú nevidela. „Muž zo statku! Počujem tvoje kroky!“

Počula dych. Dokonca už utíchli aj zvuky Šeptajúcich. Ale ktokoľvek ju pozoroval, stál nehybne.

„Zober si mňa! Skonči to už konečne!“

Namiesto toho kroky odišli. Zdvihol sa chladný, osamelý vietor. Cítila odchádzať posledné lúče slnka a mráz, ktorý prichádzal miesto nich. S príchodom noci jej prichádzal zrak. Zažmurkala, keď sa temnota zmenila na obyčajné tiene, nebo ale ostalo teplé od nedávneho slnka. Ako uhlíky, ktoré hriali – hoci jemne – aj po vyhasnutí plameňov.

Stále bola pri nádrži, v tvári zmes sĺz a pomotaných hnedých vlasov. Jej drahocenná viola ležala neďaleko, drevenný povrch poškriabaný. Bola vnútri Mirianiho domu.

Dedina stíchla. Nebol v nej už nikto okrem Tacendy a tiel.

 

Kapitola 2: Tacenda

 

Tacenda strávila pol hodiny vlámavaním sa do domov. Stále dúfala, že nájde iných, ktorí prežili. Márne. Neprežili ani tí, ktorí ušli do kostola. Prehľadávala telo po tele, len aby nachádzala ďaľšie vyhasnuté oči a krv, čo už vychladla.

Jej rodičov postretol rovnaký osud pred desiatimi dňami. Boli s Williou na ceste k Močiaru, aby mu dali dary. Muž zo statku ich prenasledoval a zaútočil na nich z nepochopiteľných dôvodov. Premohol aj Williu, ktorá – napriek svojej neobvyklej sile – nebola proti jeho hroznej mágii žiadnym súperom.

Willia utiekla a bežala do kláštora pre pomoc. Keď sa vrátila s vojakmi z klá%stora, našli už len dve telá. Jej rodičia už boli mŕtvi. Tej noci sa aj prvý krát objavili Šeptajúci – zvláštni geisti dedinčanov, ktorí boli zabití na cestách. Svedkovia prisahali, že všetci vykonávali príkazy Muža zo statku.

Tacenda však stále dúfala v vyslobodenie. Dúfala, že Močiar ich ochráni. Až kým si Muž zo statku neprišiel aj pre Williu a nezabil ju. A teraz…

A teraz…

Tacenda zastavila pred dverami rodiny Weamerovcov, hlavu v dlaniach, osvetlená ľahostajným mesiacom. Mnísi aj Willia chceli dať jej rodičom riadny pohreb v kláštore, ale Tacenda nástojila, aby ich telá boli vrátené Močiaru. Mnísi mohli učiť o Anjelovi, koľko len chceli, ale ľudia zo Samôt vedeli, že nakoniec ich telá patria Močiaru.

Ale… kto vráti všetky tieto telá do Mociaru? Celú dedinu?

Zrazu sa jej zazdalo, že ju všetky oči mŕtvych pozorujú. Boľavou rukou sa dotkla medailónu od sestry, ktorý nosila na zápästí. Jednoduchý koženný remienok, na ktorom bola zavesená ikona Bezmenného anjela. Ten medailón a viola boli jedinými dôležitými vecami v jej živote. Nebol už jediný dôvod, aby ostávala tu, pri ppozorujúcich, mŕtvych očiach.

Otupelo zobrala svoju violu a začala kráčať. Vybrala sa von z dediny, pozdĺž polí s vŕboprachom až tam, kde našli mŕtvu Williu. Toho dňa umrela aj časť Tacendy. Možno preto už teraz nedokázala viac plakať.

Vošla do tmavého lesa, kam sa nevybral nikto, kto mal v hlave všetko v poriadku. Ísť tadiaľ v noci si pýtalo nešťastie. Či už ste sa stratili alebo skončili v tlame nejakej schovávajúcej sa beštie. Ale prečo by to malo hrať pre Tacendu nejakú rolu? Nemala žiaden zmysel, už sa viac nemohla stratiť a ani sa nechcela vrátiť.

Ale… keď zavrela oči, dokázala cítiť, kde je tma akoby čistejšia. Akoby dokázala vnímať druhú temnotu, ktorej sa toľko bála. Pred pár rokmi stretla slepé dievča z iného mesta, ktoré prišlo s obchodníkmi. Willia sa tak tešila, že bude konečne niekomu môcť povedať o Druhej Temnote, niekomu, kto bude rozumieť. Ale dievča bolo jej popisom iba zmätené. Nebála sa temnoty a nedokázala pochopiť, prečo ony áno.

Vtedy začala Tacenda skutočne chápať. Vďaka prekliatiu videli veci inak. Hlbšie, zvláštnejšie. Bolo to viac ako slepota.

Vyšla smerom k temnote, popri stromoch tak starobylých, že by sa nedokázala dopočítať ich letokruhov. Mnoho nocí boli jej jedinými divákmi a jej potleskom bol vietor v korunách stromov. Zvyšok dediny spal neistým spánkom, ktorý pripomínal vyhasínajúcu lampu. Ak ste sa ale zobudili lapajúc po dychu, stále ste sa zobudili.

Nekonečné koruny – len tu a tam prerušené mesačným svitom – vyzerali byť oblohou. Oblohou, ktorú podopierali stĺpy v podobe kmeňov, siahajúce do nekonečna, obrazy obrazov. Kráčala dobrú polhodinu, ale nič sa k nej ani nepriblížilo. Možno boli lesné beštie príliš prekvapené osamotenou pätnásťročnou dievčinou, ktorá sa vybrala na cestu nocou.

O chvíľu zacítila Močiar: hnilobu, mach a zastavenie všetkého rastúceho. Nemala meno, ale všetci dedinčania vedeli, že si ich privlastnila. Močiar bola ich ochrana, pretože veci z lesa sa ho báli. Aj tie najhoršie.

Napriek tomu, tejto noci táto ochrana zlyhala.

Tacenda vyšla na malú čistinku. Dôverne poznali zvuky Močiara: nízke duneniem akoby z variaceho sa hrnca, občas prerušeného jemným prasknutím, ktoré pripomínalo lámanie kosti. Už tu bola mnohokrát s rodičmi, keď prišli s darmi, ale ešte nikdy v noci.

Bol… menší ako si predstavovala. Dokonale okrúhle jazierko tmavej vody. Hoci povrch v tejto časti bol plný mokradí a zradných bažín, toto konkrétne jazierko bolo pre jej ľudí známe ako Močiar.

Tacenda prišla tesne ku kraju, spomínajúc si na tichý zvuk – nie čľapnutie, skôr povzdychnutie -, ktoré vydali jej rodičia, keď sa ich telá ponárali do vody. Nebolo ich treba nijako zaťažovať, keď ste ich dávali Močiaru. Potopili sa a už nikdy sa nevrátili.

N kraji trochu zaváhala. Narodila sa, aby svojich ľudí chránila. Mala moc, akú nebolo vidno celé generácie. Ale dnes v noci zlyhala a ani Šeptajúci ju nechceli. Všetko, čo jej zostávalo, bolo, aby sa pridala k rodičom. Vnorila sa do tej príliš pokojnej vody. To bol jej osud.

Nie, ozval sa hlas v jej vnútri. Nie, pre to som ťa nevytvorila…

Zaváhala. Zbláznila sa tiež?

„Hej!“ ozval sa hlas spoza nej. „Hej, čo to má znamenať?“

Odrazu bolo všade naokolo silné svetlo. Okrem Močiara. Tacenda sa otočila a zbadala starého muža stojaceho vo dverách správcu chatrče. Držal lampu a mal zanedbanú, teraz už hlavne šedivú, bradu. Jeho hlas mal však stále ostrý tón a rovnako ani postoj nesvedčil o starcovi. Rom býval lovcom vlkodlakov, predtým ako prišiel bývať do kláštora v Samotách.

„Slečna Tacenda?“ opýtal sa a takmer sa potkol, keď sa ju pokúsil dočiahnuť. „Poďte sem! Dievča, choď odtiaľ preč! Čo sa deje? Prečo nie si doma a nespievaš?“

„Ja…“ Vidieť niekoho nažive ju ohromilo. Neumrel celý svet? „Prišli si pre nás, Rom. Šeptajúci…“

Odtiahol ju od Močiaru do chatrče. Bola bezpečná – chránená zaklínadlami od mníchov. Samozrejme, tie zaklínadlá nedokázali ochrániť dnes v noci dedinčanov. Už nevedela, čo je a čo nie je bezpečné.

Mnísi sem chodili často. Nedávno zakázali ľuďom dávať dary Močiaru. Mnísi Močiaru neverili a mysleli si, že ľudia Samôt musia byť oslobodení z osídiel falošnej viery. Ale žiaden cudzine, ani taký dobrý ako Rom, to nemohol pochopiť. Močiar nebolo ich náboženstvo. Bola to ich prirodzenosť.

„Čo to má znamenať, dieťa?“ opýtal sa jej Rom, kým ju usádzal na stoličku. „Čo sa stalo?“

„Všetci sú mŕtvi, Rom. Všetci. Geisti si zobrali mojich rodičov, sestru… Prišlo ich veľa a zobrali si všetkých.“

Všetkých?“  opýtal sa. „A čo sestra Gurdenvala, z kláštora?“

Tacenda iba otupelo zavrtela hlavou. „Šeptajúci prešli aj cez múry.“ Pozrela naňho. „Muž zo statku. Bol tam, Rom. Počula som jeho kroy, jeho dych. Viedol Šeptajúcich a zabil všetkých. Za sebou nechal len chladné telá a slepé oči…“

Rom stíchol. Potom rýchlo zvesil zo steny meč a pripásal si ho. „Musím sa dostať k matke predstavenej. Ak to bol skutočne Muž zo statku… ona už bude vedieť, čo má robiť. Poďme.“

Zavrtela hlavou. Bola vyčerpaná. Nie.

Rom ňou zatriasol, ale ona zostala sedieť.

„Dopekla, dievča.“ Povedal. Pozrel sa cez dvere, smerom k Močiaru a zamračil sa. „Zaklínadlá na tejto chatrči by ťa mali ochrániť pred najhoršími vecami z lesa. Ale ak sa tí geisti dokázali dostať do kláštora…“

„Šeptajúci ma aj tak nechcú.“

„Drž sa ďalej od Močiaru“ povedal. „Skús mi sľúbiť aspoň to.“

Otupelo prikývla.

Starnúci bojovník sa zhlboka nadýchol. Potom zapálil sviecu v lampáši a vybral sa do noci. Pôjde po ceste, čo ho zavedie až za Verlasen. Tam to už zbadá sám.

Všetci boli mŕtvi. Všetci.

Tacenda si sadla, stále sa pozerajúc na Močiar. A pomaličky, znovu začínala niečo cítiť. Teplo v sebe. Vnútri.  Zúrivosť.

Pre Muža zo statku to nebude mať žiadne následky. Rom sa mohol sťažovať koľko chcel, ale Muž – nový pán tejto oblasti – bol mimo jeho dosah. Mnísi nemali žiadnu skutočnú moc, ktorou by mohli niečo spraviť. Mohli kričať, ale nič viac im strach nedovoľoval spraviť. Ľudia z ďalšćh dvoch dedín z Verlasenu iba odvrátia hlavy a budú sa tváriť, že sa nič nedeje a Muž sa uspokojil so životmi niekoho iného.

Nebezpečie z lesa boli jednou vecou, ale skutočnými netvormi týchto končin boli vždy páni. Červená od hnevu, začala sa prehrabávať vecami v chatrči. Rom zobral jedinú skutočnú zbraň, ale v starej mrazničke našla hrdzavý sekáčik na ľad. To by malo stačiť. Zahasila sviečku a vybrala sa do tmy.

Močiar súhlasne zamručal, keď sa popri ňom vybrala smerom ku statku. Bolo to zúfalé a to si aj uvedomovala. Muž ju nepochybne zabije. Bude ju mučiť, použije ju na nejaké strašné experimenty alebo na nakŕmenie démonov.

Aj tak sa vybrala. Nechcela sa hodiť do Močiaru. To nebol jej osud.

Aspoň sa pokúsi zabiť Muža zo statku.

 

Kapitola 3: Tacenda

 

Muž zo statku prišiel pred dvomi rokmi, tesne pred tým ako Tacenda objavila Pieseň ochrany. Okamžite nahradil predchádzajúceho vládcu Samôt – príšeru známu ako Lord Vaast. Nikto neplakal nad Vaastovou smrťou. Príliš často vzal priveľa krvi mladým ženám, ktoré v noci navštevoval.

Ale aspoň nevyvraždil celú dedinu za jednu noc.

Tacenda vstúpila na statok a pozerala sa na majestátnu budovu. Z okien svietilo príliš červené svetlo. Muž zo statku bol známy úzkou spoluprácou s démonmi. Samozrejme, vjazd bol lemovaný okrídlenými postavami, ktoré – ako sledovala na ich tieňoch – sa občas pohli.

Tuhšie chytila sekáčik a prehodila si violu na chrbát. Zadná časť budovy by mala byť vchodom pre služobníctvo. Vedela to od otca, často tam nosil košele.

Keď vyšla von z lesa a prechádzala cez trávnik, cítila sa akoby ju niekto sledoval. Mesiac svietil jasne a prenikavo. Je skutočne slnko jasnejšie ako mesiac? Keď prišla ku stene statku, srdce jej bežalo o závod. Sekáčik držala ako dýku. Naklonila sa k drevennej stene a pomaly sa začala plížiť smerom na juh. Odtiaľ prichádzala žiara. A nejaké… hlasy?

Konečne sa dostala k zadnému rohu budovy a pozrela sa smerom k otvoreným dverám. Vchod pre služobníctvo, z ktorého sa šírilo svetlo a robilo na trávniku jasný obdĺžnik. Zastavil sa jej dych, keď zbadala skupinku malých postavičiek, ktoré sa rozprávali pred dverami. Diablici boli nízki, tak po pás, nahí a zdeformovaní, s dlhými chvostami. Prehrabávali sa v sude so zhnitými jablkami.

Tie jablká… Mohli byť z posledného zberu, z minulého mesiaca. To bola posledná zásielka pre Muža zo statku, posledná, ktorú žiadal. Dedinčania mu dali svoje najlepšie plody, ale, podľa stavu sudu, boli všetky ponechané hnilobe napospas.

Tacenda sa prikrčená vrátila späť k rohu, rýchlo dýchajúc a s trasúcimi sa rukami. Zavrela oči a počúvala bľabotanie príšer vo svojom vlastnom jazyku. Často počula rôzne pazvuky z lesa, ale vidieť ich na vlastné oči bolo úplne odlišné.

Prinútila sa pohnúť sa a pokúsila sa otvoriť pár okien. Nanešťastie, všetky boli zahasprované a rozbitie by iba prilákalo pozornosť. Takže ostával iba hlavný vchod alebo zadné dvere, ktoré strážili diablici.

Potichu sa vrátila k nim a prinútila sa na nich opäť pozrieť. Štyria z nich sa hádali o jablko, ktoré ostalo nejakým nedorozumením celé. Zhlboka sa nadýchla.

A začala spievať.

Pieseň ochrany. Spievala ju jemne, v nízkej tónine. Jej viola napriek tomu začala reagovať na hudbu, ako obvykle, keď nezačala hrať a spievať naraz.

Znovu v sebe začala cítiť teplo, zmes bolesti a radosti. Hudba išla viac z nej, nielen cez ňu. Dnes v noci znela obzvlášť jasne. Živo. Viac živo ako ona.

Diablici sa zastavili, čierne oči  vypúlené, akoby omámení. Ustúpili, s otvorenými ústami, odhaľujúc príliš ostré zuby. Potom, našťastie, jemne zaškrekli a utiekli do lesa.

Pieseň chcela byť hlasnejšou, chcela rásť a znieť hlasnejšie. Tacenda ju miesto toho uťala a zhlboka sa nadýchla. Hudba ju prinútila cítiť. Vytiahla ju z vody, studenú a unavenú a akoby do nej vdýchla život. Ale ako mohla cítiť čokoľvek okrem samoty a hnevu?

Zameraj sa na úlohu pred sebou. Držiac sekáčik pred sebou, prešla zadnými dverami a vstúpilo do chodby, ktorá ju uvítala príliš srdečne, aj s hrubým kobercom a drvennými rezbami. To bol domov monštra. Neverila tomu priateľskému zovňajškuani o trochu viac ako by verila malému dievčatku uprostred lesa, ktoré s úsmevom sľubovalo poklad.

V miestnosti neďaleko zavŕzgali kroky. Naisto by odtiaľ niečo vyskočilo a zobralo si ju, takže Tacenda radšej vyšla schodmi na druhé poschodie. Chvíľu po tom, ako sa upokojila, vošlo do chodby niečo so šedivou pokožkou. Obrovská príšera svojimi rohmi škriabala strop chodby a celou halou sa nieslo dunenie jej ťažkých krokov.

Vystrašená Tacenda sledovala ako tvor skúma oblasť zadného vchodu. Počul – alebo cítil – jej pieseň. Potrebovala sa stratiť. Vkĺzla do prvej izby, ktorú našla na svojom poschodí. Bola to spálňa. Dalo sa to usudzovať z rastlín v nádobe, ktoré boli osvetlené mesiacom.

Prešla miestnosťou a vošla do rozľahlej kúpeľne s vaňou, kam by sa zmestila celá rodina. Zavrela dvere a pocítila objatie známej temnoty. Uvítala ju takmer s radosťou. Aspoň niečo známe.

Tu na ňu konečne doľahla vážnosť celej situácie. V tme si sadla na stoličku, kŕčovito zvierajúc sekáčik, až sa jej začala triasť ruka. Viola na chrbte začala jemne znieť a ona si uvedomila, že si potichu niečo pre seba spieva. Okamžite s tým prestala.

Miesto toho chytila do ruky Williin prívesok, ktorý jej zobrala predtým, ako jej telo odovzdala mníchom.

Willia verila v anjelov. Bola vždy tou silnejšou, tou bojovníčkou. Mala žiť, kým Tacenda mala umrieť. Willia by mala šancu zabiť Muža zo statku.

Vždy na sebe záviseli. Počas dní, Willia ju povzbudzovala, kým ju vyviedla na polia, aby spievala roľníkom. A v noci zase ona spievala, kým Willia sa chvela strachom. Spolu boli ako jedna duša. A teraz má skúsiť žiť sama?

Hlasy.

Bola okamžite na nohách. Počula prichádzajúce hlasy, z toho jeden ostrý, autoritatívny. Poznala ten hlas. Počula ho, keď prišiel Muž zo statku, so svojou maskou a plášťom, aby sa sťažoval na dodané košele jej otcovi.

Pred dverami zazneli na drevennej podlahe kroky, vŕzganie starého a týraného dreva. Opatrne prešla za dvere a prikrčila sa. Otvorili sa dvere. Prešiel ňou záchvat paniky, keď videla všade sa rozlievať mesačný svit. A potom….

Potom pocítila mier v duši. Bol čas.

Pomsty.

Vyskočila z teňov a svoju náhodnú zbraň zamierila na Muža: výraznú postavu s jemnými fúzikmi, tmavými vlasmi a v čiernom obleku. Sekáčik vydal uspokojivé zazvonenie, keď ho zamierila priamo na ľavú stranu hrude, hneď vedľa purpurovej kravaty. Hlboko sa vnoril do tela.

Muž zastal. Zdalo sa, že ho to skutočne prekvapilo, aspoň podľa výrazu tváre. Pery sa roztvorili, ale inak sa ani nepohol.

Mohla… mohla sa trafiť priamo do srdca? Žeby sa jej skutočne podarilo…

„Slečna Highwaterová!“ zakričal Muž cez rameno. „Je tu nejaká roľníčka v mojej kúpeľni!“

„Čo chce?“ ozval sa ženský hlas z vedľajšej izby.

„Bodla ma s niečím, čo vyzerá ako sekáčik na ľad!“ Strčil ju späť do izby a vytiahol si sekáčik z tela. Celé ostrie bolo od jeho krvi. „Hrdzavým sekáčikom!“

„Úžasné!“ odpovedal ženský hlas. „Opýtajte sa jej, koľko jej dlžím!“

Tacenda zhromaždila celú svoju odvahu, celý svoj hnev, a vystrela sa. „Prišla som si pre pomstu!“ vykríkla. „Museli ste o tom vedieť, po tom, ako ste..“

„Ty buď ticho“, povedal jej, skôr podráždene než nahnevane. Jemne sa mu zatiahli oči, akoby nejakým modrým dymom.

Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale akoby primrzla na mieste. Chcela sa pohnúť, ale dokázala ledva žmurknúť. V tom momente vypršalo jej celé sebavedomie. Po celý čas vedela, že ide na smrť. Dúfala v nejakú pomstu, ale nedokázala mu ani len ublížiť. Prehodil si plášť cez stoličku v spálni a pozrel sa na krvavú škvrnu na svojej košeli.

Žena, s ktorou sa skôr rozprával, konečne vošla do izby. A žena bolo nesprávne označenie.

Stvorenie malo na sebe ženské oblečenie – vypasovaný šedý kabát na sukni po členky – a čierne vlasy boli zopnuté. Mala popolavo šedú pokožku a tmavočervené oči, s malými rohmi, jemne vytŕčajúcimi z vlasov. Ďaľší z jeho sluhov – démonov.

Démon niesol pod pazuchou hradu a kráčal smerom k Tacende, aby si ju prezrel. Opäť skúsila bojovať, ale nedokázala sa ani pohnúť.

„Zaujímavé“, povedala démonka. „Nemôže mať viac ako šestnásť. Je mladšia ako iní, čo sa ťa pokúsili zabiť.“

Muž si opäť šťuchol do rany. „Slečna Highwaterová, zdá sa mi, že tejto situácii neprikladáte dostatočnú vážnosť. Moja košeľa je zničená.“

„Zoženieme vám ďaľšiu.“

„Táto bola moja oboľúbená.“

„Máte tridsaťsedem úplne rovnakých. Nedokážete povedať rozdiel, ani keby od toho závisel váš život.“

„To nie je to hlavné.“ Zaváhal. „Trisaťsedem? To už je naozaj trochu prehnané, aj na mňa.“

„Požiadali ste ma o dostatočnú zásobu v prípade, že by sa krajčírovi niečo stalo.“ Démonka ukázala na Tacendu. „Čo urobíme s ňou?“

Chytila konečne dych. Stále mohla dýchať, hoci oči zamrzli na mieste, pohľad upretý priamo dopredu. Konečne začínala vnímať a počula, ako Pán vo vedľajšej miestnosti ťažko sadol v spálni.

„Upáľte ju alebo čo,“ povedal, keď si bral knihu. „Možno ňou nakŕmte diablikov. Už dlho žobrú o živé mäso.“

Byť zjedená zaživa?

Nepredstavuj si to. Nemysli. Skúsila sa zamerať na dýchanie.

Démonka, slečna Highwaterová, sa so založenými rukami naklonila ku dverám kúpeľne. „Vyzerá, že si prešla peklom. A nie tými peknými časťami.“

„Peklo má aj pekné časti?“ opýtal sa Muž.

„Záleží, akú horúcu magmu chcete. Pozrite sa na krvavý odev, rozdriapaný a zaprášený. Nezdá sa vám to zvláštne?“

„Špinavá a krvavá,“ odpovedal. „Nevyzerajú tak sedliaci bežne?“

Slečna Highwaterová sa obzrela ponad rameno.

„Nepoznám miestnu módu,“ ozval sa Muž. „Viem, že si veľmi potrpia na spony. A goliere. Prisahám, videl som tu muža, čo mal golier tak vysoký a škrobený, že klobúk bol položený na golieri, nie na hlave.“

„Davriel,“ ozvala sa slečna Highwaterová. „Myslím to vážne.“

„Ja tiež. Mal na rukách spony.“ Muž zdvihol ľavú ruku, nedôverčivo gestikulujúc. „Mal ju akoby omotanú okolo ramena. Úplne bezdôvodne. Akoby sa ľudia báli, že ak nebudú mať oblečenie pripevnené, tak im utečie.“

Tacenda len mlčky počúvala rozhovor. Bol zvláštne odmeraný Noazaj bola pre nich iba obyčajnou nepríjemnosťou?

Stále, čím dlhšie sa budú rozprávať, tým dlhšie bude trvať, kým ňou nakŕmia diablikov. Nedokázala sa ubrániť predstave, že uvidí, ako miesto o jablká budú bojovať diablici o ňu. Na koniec začnú hodovať na nej – ostrá a skutočná bolesť, hoci nedokáže kričať…

Dychaj. Zameraj sa na dýchanie.

Hlboký nádych, hlboký výdych. Hoci perami nemohla hýbať – jazyk a hrdlo akoby skameneli – ale možno, ak sa bude snažiť….

Zhlboka sa nadýchla a dostala zo seba jemný, čistý tón. Viola jej odpovedala strunami.

Muž zo statku sa rýchlo postavil.

Pieseň ochrany! Začni Pieseň ochrany! Pokúsila sa, ale nedokázala dostať zo seba viac ako len pár nezreteľných tichých tónov. Tie nemali žiaden účinok na démonku ani jej pána.

„Zožeňte Crunchgnara,“ rozhodol konečne Pán. „Zviažeme vrahyňu a potom ju prinútime povedať, kto ju vlastne poslal.“

Kapitola 4: Davriel

 

Davriel Cane, Pán zo statku, bol veľmi unudený ľuďmi, ktorí sa ho pokúsili zavraždiť.

Aký malo význam odsťahovať sa tak ďaleko, ak vás budú ľudia stále otravovať? Davriel urobil prístup k sebe veľmi zložitým, ale tieto typy ľudí, pokrytecké, nasledujúce nejaký zmysel, to považovali iba za ďaľšiu výzvu.

Týmto sa nebudeš musieť zaoberať, keď ma použiješ, ozvala sa Entita vzadu v jeho mysli. Mala hladký, zamatový hlas. Keď si ukážeme našu skutočnú moc, žiaden dobrodruh sa nás už nepokúsi vyzvať.

Ignoroval hlas. Rozprávať sa s Entitou malo iba zriedka nejaký význam. Odkedy ho vyliečila z jeho zranení, nezaoberal sa jej sľubmi.

Sadol si, kým čakal na Crunchgnara. Vysoká, rohatá postava by bola pre kohokoľvek neznalého iba „démonom“. To bolo samozrejme príliš zjednodušujúce. Diabolisti vedeli, že démoni boli tisícok rôznych druhov a nedalo sa ich škatuľkovať podľa „plemien“ alebo „dedičných znakov“, keďže sa nerodili, ale boli vytvorení iba z mágie.

Napríklad Crunchgnar bol Hartmurtský démon: vysoký, svalnatý druh, bez vlasov, neľudsky cyzerajúci a s rohami tak blízko pri hlave, že vyzerali takmer ako hriva. Vzácny druh bez krídel, ktorý sa dokázal veľmi rýchlo liečiť a obvykle boli veľmi schopnými bojovníkmi. Samozrejme, Crunchgnar mal opasok s párom prekliatych mečov.

Bol hlúpy ako poleno. Našťastie, bol aj rovnako odolný a silný. Na základe pokynov od slečny Highwaterovej sa vtesnal do kúpeľne a zobral to dievča a odniesol ju do spálne. Zobral jej violu z chrbta a posadil ju na stoličku oproti Davrielovi. Démon sa zamračil, keď sa telo dievčaťa neprisbôsobilo stoličke.

Slečna Highwaterová mala pravdu. To dievča sa líšilo od ostatných akožehrdinov, ktorí ho prišli zabiť. Bola mladá, štrnásť, najviac pätnásť. To sa kláštor natoľko vyčerpal, že začal posielať takéto dievčatá na smrť?

Miesto obvyklej kombinácie spon a zbraní na nich navešaných mala iba sedliacke oblečenie – staré, krvavé, zaprášené. Vyhladovaná, s hlbokými kruhmi pod očami.

Slečna Highwaterová sa postavila vedľa neho, prekvapene pozerajúc na Crunchgnara, ako sa pokúšal prinútiť dievča sadnúť – čo sa ale nedalo kvôli Davrielovmu kúzlu spútania. Démon si potom čosi zamrmlal a uviazal ju najlepšie ako dokázal.

Davriel zatlieskaním privolal malého červeného diablika z miestnosti pre služobníctvo. Vbehol dovnútra s podnosom na neho priveľkým a fľašou Glurzeru, miestnej značky. Nalial si a jemne očuchal sladké, aromatické víno.

Stvorenie niečo zabrblalo svojim jazykom.

„Nie,“ odpovedal mu Davriel. „Ešte nie.“

Diablik si nahnevane odfrkol a zdvihol omnoho menší pohárik, ktorý Davriel naplnil vínom. Diablik odbehol s podnosom, kým sa pokúsil vypiť si svoje víno. Nechcel vyliať Gurzler. Diablici boli hroznými služobníkmi, ale Davriel robil s tým, čo mal k dispozícii. Aspoň boli lacní a ľahko sa dali oklamať.

Môžeš mať omnoho viac, zašeptala Entita vzadu v mysli. Ak to budeš chcieť.

Crunchgnar konečne ustúpil a založil si ruky. „Hotovo.“ Priviazal dievčaťu nohy, trup a krk ku stoličke – hoci bola stále úplne stuhnutá a teda sedela v neprirodzenom uhle.

„Dobre.“ Ozval sa Davriel. „Radšej tu ale ostaňte, keď uvoľním kúzlo, pre každý prípad.“

„Bojíš sa niečoho takto malého?“ zavrčal Crunchgnar.

„Crunchgnar, malé veci môžu byť veľmi nebezpečné,“ odvetil mu. „Napríklad nôž.“

„Alebo tvoj mozog, Crunchgnar.“ Poznamenala slečna Highwaterová.

Crunchgnar si preložil ruky, pozerajúc sa na ňu. „Myslíš si, že ma urazíš. Ale viem, že hlboko vnútri sa ma bojíš.“

„Och, Crunchgnar, ver mi,“ odpovedala mu slečna Highwaterová. „Ničoho sa nebojím viac ako hlúposti.“

Vykročil dopredu, dupajúc na zem. Prišiel bližšie k slečne Highwaterovej a hrozivo sa k nej naklonil. „Zničím ťa hneď ako si zoberiem jeho dušu. Zoslabla si, rovnako ako on. Čísla a účty? Pcha! Kedy si si naposledy zobrala niekoho dušu?“

„Včera v noci som si skúsila zobrať tvoju,“ odvetila. „Našla som ale len dušu potkana, čo som mohla predpokladať, ak berieme do úvahy—“

„Stačilo,“ ozval sa Davriel. „Obaja.“

Vymenili si pohľady, ale stíchli. Davriel si spojil prsty pred sebou, skúmajúc dievča pred sebou. Prestala spievať, ale tá pieseň… Mala v sebe zvláštnu silu, moc, ktorú nečakal. Dotkol sa jej Močiar? Nepochybne bola zo Samôt, pravdepodobne z Verlasenu.

Zrušil kúzlo spútania. Mladá žena sa okamžite uvoľnila, lapajúc po dychu. Potom sa objala a zachvela, akoby od zimy – kúzlo spútania to spôsobovalo často. Jej dlhé hnedé vlasy zakrývali časť tváre, ale cítil, ako naňho pozerala. Crunchgnarove putá, teraz už voľné, toho moc nespravili. Pripútali jej nohy k stoličke, ale nebránili jej v pohybe rúk alebo hlavy.

„Skonči s tým, monštrum,“ zasyčala naňho. „Nehraj sa so mnou. Zabi ma.“

„Vyberieš si spôsob smrti?“ odpovedal jej. „Sťatie? Upečenie v kuchyni? Diablici mi to navrhovali, ale obávam sa, že je ťa príliš málo na to, aby si im stačila.“

„Urážaš ma.“

„Som trochu frustrovaný,“ povedal a začal kráčať dookola. „Čo je s vami sedliakmi? Nemali ste dostatočne zlý život, so všetkými duchmi, beštiami a ktoviečím v lesoch? To si musela prísť sem, aby si ma nahnevala?“

Dievča sa na stoličke schúlilo.

„Všetko, čo chcem, je, aby ste ma nechali na pokoji,“ povedal. „Všetko, čo chcem od vás je, aby ste si robili svoju prácu! Teda to, aby som mal dostatok čaju.“

„A košeľami.“ Dodala slečna Highwaterová, pozerajúc sa na účty. „A jedlo. A občasné dane. A nábytok. A koberce.“

„Áno, samozrejme,“ pokračoval Davriel. „Pár ďaľších drobností na zlepšenie bývania. Ale nie je to také zlé. Vzťah, z ktorého budú ťažiť všetci zúčastnení. Ja dostanem tiché, vzdialené miesto. Vy získate pána, ktorý nikomu nebude piť krv alebo hodovať  na vašich pannách počas každého splnu. Myslím, že to je na Innistrade niečo, čo nikto iný nemá!“

„Tak ako vám ublížila dedina Verlasen?“ zašeptala dievčina. „Ponožky boli príliš úzke? Niektoré z jabĺk bolo červivé? Čo sme spravili také veľké, že ste si nás všimli?“

„Pch,“ odvetil jej, stále kráčajúc. „Nestarám sa o vás. Stále však posielate lovcov, aby ma zabili! Koľko ich bolo za posledné dva týždne, slečna Highwaterová? Štyria?“

„Štyri skupiny,“ odvetila mu, obracajúc stránku medzi účtami. „V priemere traja katari alebo lovci v každej skupine.“

„Vyskočili z mojej pivnice (sklepa, pozn. H.Adam 😉) “ nasupene pokračoval Davriel „alebo mi vyrazili hlavné vchodové dvere. Tie dvojičky s trojzubcami mi rozbili okno v jedálni. Boli  to starožitné vitráže. Niekto im stále hovorí o mne a preto ma stále prichádzajú zabiť. Stávajú sa skutočne veľmi otravnými. Čo môžem urobiť pre to, aby dedinčania konečne prestali?

„To už nebude problém,“ zašeptalo dievča, „keďže ste nás všetkých povraždili.“

„Nuž, to je trochu…“ zastavil sa. „Počkaj. Zabili nás všetkých?“

„Prečo to predtierané prekvapenie?“ ozvalo sa dievča. „Všetci vieme, že ste to spravili. Bolo vás vidieť, keď ste uniesli mojich rodičov z voza pred desiatimi dňami. Potom vaši geisti uniesli tých obchodníkov a ďaľších, ktorí ostali príliš blízko dedine. Moja sestra pred dvoma dňami. A potom dnes…“

Zavrela oči.

„Všetci umreli,“ zašepkala. „Všetci okrem mňa. Mŕtvi, so sklenenými očami. Držala som svoju sestru potom, ako ju našli a bola… ochabnutá. Ako mech s múkou. Pripravovala sa, aby sa stala novickou v kláštore, ale umrela ako všetci ostatní. Močiar pohltí ich telá, ale nenasýti sa, lebo ich duše sú preč. Preč, ako teplo ukradnuté ohňu, keď zostal len popol.“

Davriel sa pozrel na slečnu Highwaterovú, ktorá sklonila hlavu.

Všetkých,“ ozvala sa slečna Highwaterová. „Tým myslíte všetkých z Verlasenu?“

Dievča prikývlo.

„Verlasen?“ opýtal sa Davriel. „Odtiaľ sme brali….“

„Čaj z prachovŕby?“ opýtala sa slečna Highwaterová. „Áno.“

Ten čaj, s mierne sedatívnymi účinkami, mal rád. Potreboval ho, aby mohol zaspať počas nocí, keď sa preňho stali spomienky príliš bolestivými.

„Odtiaľ sú tiež vaši krajčíri,“ ozvala sa slečna Highwaterová. „Žili. Tento problém sme predpokladali.“

„Všetci dedinčania?“ opýtal sa Davriel. „Úplne všetci?“

Prikývla.

„Do pekla!“ zahrešil. „Viete, koľko potrvá, kým tie veci nahradím? Najmenej šestnásť rokov potrvá, kým znova začnú byť produktívni!“

„Máte ďaľšie dve dediny,“ poznamenala slečna Highwaterová. „Takže to mohlo byť horšie.“

„Verlasen bol môj obľúbený.“

„Nedokázali by ste povedať rozdiel, ani keby závisel váš život na tom. Toto však bude mať vážny dopad na naše príjmy aj na budúci rok.“ Poznamenala. „Tiež nám došiel aj čaj.“

„Pohroma.“ Ozval sa Davriel, keď sa usadil do kresla. „Dievča, vravíš, že je to desať dní od prvých smrtí?“

Pomaly prikývla. „Moji rodičia. Poznali ste ich, vyrábali pre vás košeľe. Ale o ich smrti ste už vedeli, keďže ste ich zabili.“

„Samozrejme, že nie,“povedal. „Zabíjať dedinčanov? Osobne? To znie ako obrovské množstvo práce. Mám ľudí – teda vecí, ktoré vyzerajú ako ľudia – aby to spravili za mňa.“

Davriel sa poškriabal po čele. Niet divu, že po ňom išlo v poslednom čase toľko lovcov. Nič neprilákalo toľko akožedobrodruhov ako tajomný pán, ktorý zabíja svojich poddaných.

Dopekla! Mal by byť schopný sa stratiť do ústrania. Presťahoval sa sem pred rokmi, potom sa konečne usadil na Samotách ako na najodľahlejšom mieste na tejto zabudnutej sfére. Tu malo byť skúmanie démonov iba nepatrnou podivnosťou.

Tak si to aspoň myslel. Čo ak… čo ak sa ale tieto správy dostali do nesprávnych uší? Tých, ktoré pátrali po príbehoch o mužovi, ktorý dokáže kradnúť kúzla z myslí iných?

Čas sa ti kráti, ozvala sa Entita v jeho mysli. Nájdu si ťa a zničia ťa. Musíme spojiť sily a pripraviť sa.

Budem v poriadku, oponoval priamo Entite. Nepotrebujem ťa.

Klameš, odpovedala mu. Dokážem ti čítať myšlienky. Vieš, že ma raz budeš potrebovať znova.

Na chvíľu zacítil dym. Počul výkriky. Na chvíľu stál pred davmi, ktoré ho uctievali.

Tieto spomienky boli živšie ako mali byť. Entita sa dokázala hrať s jeho zmyslami, ale v mysli sa sústredil a silou vôle potlačil tento dotyk a zničil tie pocity.

„Slečna Highwaterová.“ Povedal.

„Áno?“

„Máme stále dušu toho rytiera, ktorý na nás zaútočil pred pár dňami? Toho, ktorému som ukradol kúzlo, čo som použil na toto dievča?“

„Sľúbili ste, že jeho dušu dáte diablikom,“ povedala a obrátila pár strán knihy. „Ak budú dobrí.“

„A boli dobrí?“

„Sú to diablici. Samozrejme, že nie.“

„Dobre. Prineste mi ju. A nezabudnite na hlavu, ak nejakú nájdete nablízku.“

 

Pokračování příště….

Můžete zanechat komentář, nebo trackback z vaší vlastí stránky.

Zanechte odpověď